Devín a Napoleon

Od posledného desaťročia 18. storočia sa rozhoreli v Európe dlhodobé a neutíchajúce vojny, prerušované len krátkymi obdobiami mieru na „vydýchnutie“. V prvej fáze súviseli s kontrarevolučným úsilím európskych mocností o zničenie francúzskej revolúcie / vypuknutie v roku 1789/ a neskôr s dobyvačnou vojnou „občana – cisára“ Napoleona Bonaparte /roku 1799 prvý konzul, 1804 – 1815 cisár Francúzov/. V týchto vojnách od ich začiatku sa výrazne angažovala Habsburská monarchia, v roku 1804 po zrušení Svätej ríše rímskej národa nemeckého premenovaná na rakúske cisárstvo. Armády feudálnych štátov, ktoré sa pustili do boja s revolučným nadšením francúzskeho ľudu, sa ukázali neschopnými bojovať proti modernejšej francúzskej armáde, kde sa vojenské hodnosti nezískavali na základe príslušnosti k výsadným triedam, ale na základe individuálnych schopností.

Revolučné francúzske vojská a neskôr Napoleonove armády okrem iného prevýšili protivníkov z kontrarevolučného tábora aj kvalitnejšou výzbrojou a taktickou vyspelosťou. Vo vojnách s Francúzskom preto rakúske ozbrojené sily ťahali za kratší koniec a v konečnom dôsledku si pripisovali jednu porážku za druhou. Nie inak to bolo aj roku 1809, keď sa Viedeň rozhodla zaútočiť proti Napoleonovi v domnienke, že jeho neúspešné zaangažovanie sa v Španielsku umožní ľahké víťazstvo a odvetu za všetky predchádzajúce porážky.

Napoleon pri Dunaji:
Habsburský dvor v tomto prípade Napoleona ťažko podcenil. Armáda cisára Napoleona už síce nemala takú výraznú taktickú prevahu nad rakúskymi vojakmi ako na začiatku vojen s Francúzskom, ale Napoleon disponujúci rozsiahlou špionážnou sieťou sa o úmysloch rakúskeho cisára Františka I./1792-1835/ včas dozvedel a nenechal sa prekvapiť. Práve naopak, prekvapenými zostali útočiaci Rakúšania. Napoleon rozsiahlym a nečakaným protiútokom zatlačil rakúske vojská z južného Nemecka do Čiech a otvoril si cestu na Viedeň, ktorú 13. mája 1809 bez boja obsadil. Ťažiskom vojny sa tým prenieslo do oblasti stredného Dunaja.
Rakúske velenie na čela s arcivojvodom Karolom sa snažilo Francúzov blokovať na  južnej strane Dunaja a získať tak čas na preskupenie a odvetný protiútok. Napoleon sa preto, aby zamedzil preskupeniu rakúskych vojsk, usiloval prejsť na severnú stranu rieky na viacerých miestach, najmä pri Bratislave.

Od 16. mája 1809 sa odohrávali na pravom brehu Dunaja ťažké pozičné boje medzi rakúskymi a francúzskymi vojskami, ktoré sa pokúšali vynútiť si prechod cez rieku a dobyť Bratislavu. Rakúske opevnené pozície sa nachádzali na pravej strane Dunaja predovšetkým v dnešnom Sade Janka Kráľa a po ľavej strane Dunaja od Bratislavy až po Devín. Delostrelecké batérie pri Devíne sa podieľali na ostreľovaní francúzskych pozícií medzi Wolfstahlom a Hainburgom. Dokonca 21. júna 1809 sa priamo z Devína uskutočnil výpad 450 Rakúšanov na druhý breh Dunaja. Lode s vojakmi sa zhromaždili v ústí Moravy, odkiaľ preplávali na druhú stranu. Vojaci sa vylodili na ostrove Thebener-Au, ktorý vtedy existoval pri rakúskom brehu, oddelený úzkym ramenom Dunaja. Avšak Rakúšania svoje pozície na druhej strane rieky dlho neudržali a v dôsledku úporného odporu Francúzov sa museli vrátiť bez väčšieho úspechu.

Odhodlaná obrana Bratislavy pod vedením generála Vincenca F. Bianchiho, na ktorej sa zúčastnil aj slávny 2.c.k. pluk, zložený takmer výlučne zo slovenských vojakov a so slovenskou plukovnou veliacou rečou, bola úspešná a napriek pobádaniam zo strany cisára Napoleona i ťažkého utrpenia civilného obyvateľstva mesta sa ju Francúzom nepodarilo prelomiť. Menej úspešní boli Rakúšania na ostatných bojiskách. Arcivojvodovi Karolovi sa síce pri Asperne 22. mája 1809 podarilo uštedriť Napoleonovi ťažkú porážku, vlastne prvú vojskám pod jeho priamym velením, ale nepodarilo sa mu zamedziť prechod na severnú stranu Dunaja. V následnej bitke na Moravskom poli pri mestečku Deutsch Wagram v dohľade z Devínskeho hradu už taký úspešný nebol. Po dvojdňovej bitke 5. a 6. júla 1809 rakúske vojská prehrali, čo rozhodlo o celej vojne. O porážku sa pričinil aj arcivojvoda Ján, ktorý nedokázal včas presunúť na bojisko rakúske jednotky od Bratislavy. Následne bolo 13.júla 1809 vyhlásené prímerie, na základe ktorého rakúske oddiely vyprázdnili územie až po Bratislavu a stiahli sa na východ.

Zničenie hradu:
Porážka pri Wagrame mala fatálny dôsledok pre Devínsky hrad. Francúzski vojaci ho zanedlho obsadili, podmínovali a vyhodili do vzduchu. Nie je známe, prečo to urobili / rovnako ako v prípade hradu Pajštún/, pretože hrad nemal žiadny vojenský význam a ani sa v ňom nenachádzala vojenská posádka, resp. vojenské zariadenie. V niektorých prácach sa uvádza ako možná príčina doznievanie „revolučného protifeudálneho ducha“ v radoch francúzskych vojakov. Takéto deštrukcie feudálnych panstiev, zámkov a kláštorov sa vo Francúzsku skutočne v prvých rokoch revolúcie odohrávali. Nazdávam sa však, že podobný resentiment spred dvadsiatich rokov sa už vtedy medzi Napoleonovými vojakmi nevyskytoval. Okrem toho vďačnejšími objektmi „protifeudálneho“ útoku na okolí, kde feudáli skutočne žili, boli napr. zámok na Schlossbergu alebo kaštieľ v Strupave. Ale tie tak nevyčnievali, nebolo ich tak vidieť. Vypálený kaštieľ alebo zhorený majer boli bežnou súčasťou vtedajších operácií, ale zničenie dominantného miesta, ktoré bolo zďaleka viditeľné, mohlo mať iný zmysel. Domnievam sa, že v tomto prípade išlo o premyslené rúcanie symbolu, ktorý mal nepriateľa popri vojenskej porážke aj ponížiť, ukázať mu, že napriek tvrdému odporu bolo jeho úsilie zbytočné. Nečudoval ba som sa preto, keby príkaz na zničenie Devína vydal priamo Napoleon.

PhDr. Anton Hrnko, CSc. /autor pracuje na MOSR a úryvok je z pripravovanej knihy o histórii Devína/